Keď som v auguste minulého roku povedala známym, že budem opäť učiť na tej istej škole, reakcie boli rôzne. „Po 15-tich rokoch? Dnes sú deti iné.“ Alebo „Veď máš svoj program, tak načo sa rozčuľovať s chuligánmi.“ Moja maminka (áno, aj v 45-tich rokoch ju stále tak volám) skonštatovala: „Super. To si naozaj ty.“ A keďže ma maminka pozná a vy nie, v krátkosti sa vám predstavím. Už od škôlky som chcela byť učiteľka. Iba 2 krát som takmer „zišla z cesty“. V druhej triede som chcela byť zálesáčkou a v siedmej psychologičkou. Prvé ma hneď prešlo, keď mi rodičia vysvetlili, že ľudia ako Winnetou a Old Shatterhand žili pred viac ako sto rokmi. A keď som si povedala, že učiteľ je zároveň aj psychológ, definitívne vyhral učiteľ.
So slovom dyslexia som sa stretla prvý krát, keď som počas gymnázia doučovala jedno dievča Archimedov zákon. Ono mi povedalo: „To sa nenaučím, ja som dyslektička.“ Moja odpoveď bola veľmi spontánna: „Síce neviem, čo to je, no musíš sa vedieť naučiť všetko.“
Môj sen som si splnila. Stala som sa učiteľkou matematiky a fyziky. Hneď po škole som začala pracovať na Strednom odbornom učilišti v Bratislave. Po štyroch rokoch sa z učenia stala rutina a odišla som zo školstva. Pri vzdelávaní som však ostala: školila som počítačové kurzy ECDL dospelých zamestnancov, organizovala školenia trénerov a rozhodcov basketbalu (hrala som ho od siedmych rokoch až do konca vysokej školy), zostavila online program ImO a samozrejme doučovala. Vďaka ImO-webinárom pravidelne komunikujem som špeciálnymi pedagógmi, psychológmi, riaditeľmi a učiteľmi základných i materských škôl na Slovensku. Na tohtoročnej Dyskorunke som zistila, že v Česku je to obdobne.
Preto je pochopiteľné, že mám na situácie bežného pracovného dňa v škole viacero uhlov pohľadu: ako učiteľ, rodič a prenesene aj ako špeciálny pedagóg, psychológ či riaditeľ školy. V tomto článku sa s vami rada o tieto pohľady podelím. V niektorých častiach dám podnet na premýšľanie, inde pridám aj konkrétne riešenia, ktoré buď mne alebo niekomu inému zafungovali. Prajem príjemné čítanie!

Viacerí kolegovia pred 15-timi rokmi netušili, čo je to dyslektik alebo dysgrafik, o aspergerovi či autistovi ani nehovorím. Keďže mali problém s čítaním a písaním, tak boli negramotní, hlúpi, alebo leniví. Keď som im vysvetlila, že žiaci by možno aj chceli, no nevedia ako, šokovala som ich. Po pár dňoch za mnou začali chodiť žiaci a pýtali sa, čo som kolegom povedala. Ja na to, že prečo sa pýtajú. Vraj sa postoj kolegov voči nim zmenil. Pýtali sa ich, čomu nerozumejú, ako sa doma učia a ako dlho, a podobne. Najstaršia kolegyňa im dokonca vravela, že musia vedieť oveľa viac ako ostatní, aby vyvážili svoje nedostatky a že im v tom pomôže. Ak si dobre pamätám, naozaj pri záverečných skúškach patrili k tým lepším a najlepším. Čestne priznávam, že bola ešte dôraznejšia než ja. Pred 15-timi rokmi som v triede iba oznámila, že máme v triede spolužiačku s dyslexiou. Že má problém s čítaním a že sa jej za to nebudeme smiať. Alebo že musia byť tichšie, lebo spolužiaka veľmi znervózňuje hluk a ťažko sa sústreďuje. A bolo po probléme. Ak by som vtedy poznala príbeh Steva Jobsa z firmy Apple, určite by som im ho povedala a viedla ich k tomu, aby boli oveľa lepší ako ostatní. Mladý Steve mal brigádu v počítačovej firme. Šéf bol jeho schopnosťami priam nadšený, no ostatní zamestnanci s ním nechceli robiť. Hlavne preto, že bol arogantný a cítil sa nadradene. Šéf Steva nechcel stratiť a preto ho nechal pracovať v noci samého.
Vždy som hovorila a stále to platí, že všetci máme nárok na kvalitné vzdelanie. Je veľmi nešťastné tvrdiť, že dyslektikov nebudeme nútiť čítať, alebo že dysgrafici nemusia písať, aspergeri a autisti, nech sú izolovaní, aby niekoho nezahanbili nevhodným správaním. Bohužiaľ, pravidelne stretávam alebo počúvam o učiteľoch s týmto názorom. Dovoľte mi opätovne skonštatovať, že každý sa musí vedieť naučiť požadované poznatky a zručnosti. Otázkou je len AKO. To AKO je u každého iné a na každý predmet iné.

Dnes by to malo byť oveľa lepšie. Veď máme na viacerých školách odborníkov ako špeciálneho pedagóga, psychológa či asistenta a niekde sa nájde aj celý inkluzívny tím. Veda pokročila, a tak máme väčšiu informovanosť. Na diagnostikovaných žiakov máme posudky, v ktorých učitelia dostanú inštrukcie, ako s nimi pracovať. Úplná pohoda. Či nie? Tak prečo si ich posúvame ako horúci zemiak? Ako by to bol problém niekoho druhého.
Ďalšie obľúbené slovné spojenie je „individuálny prístup“. Podľa pokynov treba k žiakom so špeciálnymi potrebami pristupovať individuálne. I ja som si to vždy myslela. Znie to veľmi pekne, múdro a logicky. Ako to však urobiť, keď je ich je v triede 25? Často aj viac. Určite sa zhodneme na tom, že pokiaľ ide o objektivitu učiteľa, žiaci sú veľmi vnímaví. Rýchlo si všimnú, ak od jedného vyžadujete viac ako od druhého. Nezabúdajme, že treba byť objektívny. Musíme ako učitelia od všetkých požadovať rovnaké znalosti, vedomosti či zručnosti. Otázkou je len spôsob, ako si učivo osvoja, ako im to bude vysvetlené a ako budú skúšaní. Rozdiel má byť v spôsobe nie v obsahu. Keď sa na tomto zhodneme, nastane ďalšia fáza. Ochrana osobných údajov. Petrovi neunikne, že Jožo odpovedá len písomne. Že sa učiteľka cez písomku pýta Zuzky, či pochopila zadanie. Že na Maťa nikdy nekričí, jedná s nim vždy kľudne a na Ruda viackrát zvýšila hlas. Jano nevie ani poriadne čítať a ešte ho aj pochvália za snahu. Alebo že správanie niektorých spolužiakov je „divné“. Napríklad, je hlasnejší hovor pri samostatnej práci či písomke. Asperger Fero vybuchne a odíde z triedy. Spolužiaci nechápu. Hovoria, že je na hlavu. Ako má učiteľka toto vyriešiť, aby boli spolužiaci spokojní, že Ferovi nenadržiava? Zároveň nesmie dávať ostatným signál, že to môžu tiež robiť. Niekde to riešia zníženou známkou zo správania. Na nemenovanej základnej škole malo dievča Tourettov syndróm. Prejavoval sa u nej tak, že hocikedy nekontrolovateľne „vypúšťala“ nadávky. Triedna učiteľka jej navrhovala štvorku zo správania. Renomovaná detská psychiatrička napísala posudok, v ktorom jasne vysvetlila, že dievča nie je neslušné, je „len“ choré. „Pomohlo to“. Dostala „iba“ dvojku.
Možno patríte medzi tých, ktorí by radi žiakom povedali o konkrétnych problémoch. Že je lepšie vysvetliť, čo jednotlivé diagnózy znamenajú. Že sú šikovní, len majú napr. dyslexiu. Úmysel výborný. Až do momentu, keď nastane posmievanie či urážanie, ktoré postupne prerastie do šikany. Stačilo mi iba 30 minút na konferencii detských psychiatrov v Martine (Hlavolamy v detskej psychiatrii), aby som pochopila, akí krutí dokážu byť k sebe spolužiaci. A preto každý musí mať pocit objektivity, individuálneho prístupu a spravodlivosti. A aj keď dopredu viem, kto v triede je dyslektik, dysgrafik, hyperaktívny či autista, hneď na prvej hodine sa pýtam všetkých nasledovné otázky:
Kto má rád matematiku / fyziku? (učím oba predmety)
Komu ide?
Čo vás na nej baví? A čo nebaví?
Úplne neškodné otázky. V tomto momente, keď „šikanista“ už nie je v strehu, sa začnem pýtať konkrétnejšie:
Kto radšej odpovedá pri tabuli?
Kto radšej píše písomku?
Kto má stresy kvôli času?
Kto sa nevie sústrediť, keď je okolo šum?
Keď čítate učebnicu, čítate ju nahlas? (problém s čítaním tak pre ostatných presmerujem na predmet, nie na čítanie ako také)
Takto môžem každého žiaka objektívne hodnotiť a pritom individuálne k nemu pristupovať. Nikomu v triede to nie je divné, veď to robím aj u nich. Teda neriešim názvy diagnóz, ale ako sa prejavujú a problémy s tým súvisiace. Zároveň žiakom vysvetľujem, že je dôležité, aby pri skúšaní boli v kľude a chápali zadanie, aby som mohla zistiť, čo naozaj vedia. Potom, keď sa niekoho opýtam aj trikrát či rozumie, bude to pre všetkých úplne normálne a nebudú za tým hľadať poruchu učenia. Taktiež môžeme vylúčiť šikanu, pretože pri otázkach sa všetci sústredia na to, aby mi povedali, čo im vyhovuje. Riešia seba, svoje problémy a druhých neriešia. Toto sa mne osvedčilo a vrelo každému odporúčam.

Pred pár mesiacmi mi povedala naša pani riaditeľka: „Prenesená skúsenosť nie je vlastná skúsenosť“. Ak si z celého článku zapamätáte iba túto vetu, tak jeho napísanie malo zmysel. Popíšeme si štandardnú situácie na škole. Špeciálny pedagóg inštruuje učiteľov, ako majú pracovať s integrovanými žiakmi. Dokonca im to dá aj menovite na papieri s pocitom dobre vykonanej práce. Učiteľ na to bezmocne pozerá. Bezmocnosť prejde do spravodlivého hnevu a kladie si otázku: „Na čo je tu potom špeciálny pedagóg a psychológ? Oni ich to majú naučiť, oni vedia ako.“ Psychológ skonštatuje, že jeho úloha je nakontaktovať rodiča a spolupracovať s pedagogicko-psychologickými poradňami a robiť žiakom bútľavú vŕbu. Učiť majú učitelia. Veď oni predmet vyštudovali.
Máte podobný začarovaný kruh aj u vás? V takejto situácii vám odporúčam spoluprácu a komunikáciu. Rozprávajte sa s kolegami, ako sa im pracuje s integrovanými žiakmi. Ako pracujú na ich hodinách či sedeniach, ako sa správajú, ako reagujú na vašich kolegov a svojich spolužiakov. Hovorte dobré aj zlé skúsenosti. Buďte konkrétny. Ak si tú situáciu sami neskôr zažijete, pochopíte, o čom kolega hovoril. Budete vedieť, čo treba urobiť či neurobiť. Poznám učiteľov, ktorí už pri pomyslení na žiakov s „diagnózou“ začnú stresovať. Nevedia, ako s nimi hovoriť, nie to ich ešte učiť. Pochybujú o sebe. Dokonca sa až boja. Spomeňte si na tieto riadky, keď budete so svojich psychológov robiť doučovateľov a naopak, z učiteľov špecialistov na poruchy učenia a správania.

Pri doučovaní som sa naučila zásadnú vec: Potrebujem si získať dôveru. Za tie roky som doučovala veľa detí a všetky úspešne. Päťkári si opravili známku na trojku a trojkári sa vypracovali na dvojku či jednotku. Možno mi teraz odporúčate lekciu skromnosti a ani sa vám nedivím. Určite mala svoj podiel na dobrých výsledkov aj moja odbornosť a pedagogické vlohy. V skutočnosti najväčšiu zásluhu na tom mala dôvera. Pomohli aj prvotné pokroky. Deti mi dôverovali natoľko, že sa nehanbili povedať, čomu nerozumejú, pokiaľ ešte chápu a čo už nie. A toto potrebujeme dosiahnuť aj v triede. Preto je veľmi dôležité, aby sa im nikto neposmieval, neurážal ich a ani sa nedivil, čo to majú za otázky. Hneď na prvej hodine žiakom som oznámila, že v triede sa nebude nadávať, nikoho nebudeme urážať a zosmiešňovať. Je to pravidlo číslo 1 a musí sa za každých okolností dodržiavať.

Celý článok môžem zhrnúť do šiestich základných bodov (ak chcete, tak pravidiel), ktorými sa riadim pri každej pedagogickej činnosti:

 
Pevne verím, že sa vám článok príjemne čítal a ste sa v ňom našli. Ak máte záujem o výmenu skúseností, kontaktné údaje nájdete na stránke imo.sr alebo cz.imo.sr .

Prajem vám veľa pozitívnej energie a radosti pri vašej práci. Majte sa krásne!

Mgr. Katarína Adamcová
Učiteľka matematiky a fyziky (Stredná odborná škola technická Vranovská Bratislava) a autorka programu ImO